Marťanská odysea

Stanley G. Weinbaum

MARŤANSKÁ ODYSEA

Jarvis sa natiahol tak rozkošnícky, ako sa len v stiesnenej spoločnej kajute Aresu dalo.

„Vzduch, čo sa dá dýchať!“ jasal. „Po tej riedčine tam vonku je hustý ako polievka!“ Kývol hlavou smerom k marťanskej krajine, ktorá sa rozprestierala plocho a pusto vo svetle bližšieho mesiaca za sklom okienka.

Ostatní traja naňho súcitne hľadeli — Putz, strojník, Leroy, biológ, a Harrison, astronóm a kapitán výpravy. Dick Jarvis bol chemikom slávnej posádky výpravy Aresu — prvých ľudí, ktorí vkročili na tajomného suseda Zeme, planétu Mars. Bolo to, samozrejme, za starých čias, necelých dvadsať rokov po tom, čo šialený Američan Doheny za cenu vlastného života zdokonalil atómový pohon, a iba desaťročie po tom, čo naň rovnako šialený Cardoza vysadol a doletel na Mesiac. Boli to praví priekopníci, títo štyria z Aresu. Ak nerátame pol tucta výprav na Mesiac a nešťastný let de Lanceyho smerujúci k zvodnému kotúču Venuše, boli prvými ľuďmi, čo pocítili inú gravitáciu než zemskú, a rozhodne prvou úspešnou posádkou, ktorá opustila sústavu Zeme a Mesiaca. A ten úspech si zaslúžili, keď človek uváži tie ťažkosti a nepohodlie — mesiace strávené v aklimatizačných komorách na Zemi, kde sa učili dýchať vzduch taký riedky ako marťanský, čelenie prázdnu v maličkej rakete poháňanej vrtošivými reaktívnymi motormi dvadsiateho prvého storočia a najmä to, že museli čeliť celkom neznámemu svetu.

Jarvis sa pretiahol a prstami sa dotkol rozodratej a odlupujúcej sa špičky omrznutého nosa. Znovu si spokojne vzdychol.

„No,“ vybuchol zrazu Harrison, „dozvieme sa už, čo sa stalo? Odštartoval si celkom v poriadku v pomocnej rakete, desať dní ani muk, a nakoniec ťa tu Putz vylovil z akéhosi bláznivého mraveniska aj s tým prapodivným pštrosom ako kamarátom! Vyklop to, človeče!“

„Vyklop?“ spýtal sa zmätene Leroy. „Čo vyklopiť?“

„Myslí tým slovo ‚spiel‘,“ vysvetlil vážne Putz. „To znamená rozprávať.“

Jarvis zachytil Harrisonov pobavený pohľad bez náznaku úsmevu. „Presne tak, Karl,“ povedal vážne, súhlasiac s Putzom. „Ich spiel es!“ Pohodlne zamrmlal a začal.

„Podľa rozkazov,“ povedal, „som sledoval, ako tu Karl odštartoval na sever, a potom som nasadol do svojej lietajúcej parnej skrine a zamieril na juh. Pamätáš, kapitán — mali sme rozkaz nepristávať, len obhliadnuť zaujímavé miesta. Spustil som obe kamery, nech cvakajú, a bzučal som si ďalej dosť vysoko — asi dvetisíc stôp — a to z dvoch dôvodov. Po prvé, kamery tak mali väčší záber, a po druhé, spodné trysky siahajú v tomto polovákuu, čo tu volajú vzduch, tak ďaleko, že ak letím nízko, zvíria prach.“

„To všetko vieme od Putza,“ zavrčal Harrison. „Škoda len, že si neuchoval filmy. Boli by pokryli náklady na túto výpravu; pamätáš, ako sa verejnosť hrnula na prvé snímky z Mesiaca?“

„Filmy sú v bezpečí,“ odsekol Jarvis. „Nuž,“ pokračoval, „ako vravím, uháňal som poriadnym tempom; presne ako sme predpokladali, krídla v tomto vzduchu veľmi nenesú pri menej než sto míľach za hodinu, a aj tak som musel použiť spodné trysky.

„Takže pri tej rýchlosti, výške a rozmazaní od spodných trysiek nebolo vidieť práve najlepšie. Ale videl som dosť na to, aby som rozoznal, že to, nad čím som sa plavil, bola len ďalšia časť tejto sivej pláne, ktorú sme skúmali celý týždeň od pristátia — tie isté hľuzovité výrastky a ten istý večný koberec lezúcich rastlinozvieratiek, čiže biopódov, ako ich volá Leroy. Tak som sa plavil ďalej, každú hodinu som podľa rozkazu hlásil svoju polohu, netušiac, či ma počujete.“

„Ja áno!“ odsekol Harrison.

„Stopäťdesiat míľ na juh,“ pokračoval Jarvis neochvejne, „sa povrch zmenil na akúsi nízku náhornú plošinu, samá púšť a oranžovo sfarbený piesok. Usúdil som, že sme teda hádali správne a že táto sivá pláň, na ktorú sme dosadli, bola naozaj Mare Cimmerium, čo by z mojej oranžovej púšte robilo oblasť zvanú Xanthus. Ak som mal pravdu, mal som o ďalších niekoľko stoviek míľ naraziť na ďalšiu sivú pláň, Mare Chronium, a potom na ďalšiu oranžovú púšť, Thyle I alebo II. A tak sa aj stalo.“

„Putz overil našu polohu pred týždňom a pol!“ zahundral kapitán. „Prejdime k veci.“

„Už idem k nej!“ poznamenal Jarvis. „Dvadsať míľ v hĺbke Thyle — verte alebo nie — som preletel nad kanálom!“

„Putz ich odfotil sto! Povedz niečo nové!“

„A videl aj mesto?“

„Dvadsať, ak tie hromady blata voláš mestami!“

„Nuž,“ poznamenal Jarvis, „odteraz budem rozprávať zopár vecí, ktoré Putz nevidel!“ Pošúchal si štípajúci nos a pokračoval. „Vedel som, že v tomto ročnom období mám šestnásť hodín denného svetla, takže osem hodín — osemsto míľ — odtiaľto som sa rozhodol vrátiť. Stále som bol nad Thyle, či I alebo II, neviem istotne, nanajvýš dvadsaťpäť míľ v nej. A práve tam Putzov milovaný motor vypovedal!“

„Vypovedal? Ako?“ Putz sa hneď začal zaujímať.

„Atómový pohon zoslabol. Hneď som začal strácať výšku a zrazu buch — a bol som rovno uprostred Thyle! Ešte som si aj rozbil nos o okno!“ Skrúšene si pošúchal poranený nos.

„Neskúsil si možno vypláchnuť spaľovaciu komoru kyselinou sírovou?“ spýtal sa Putz. „Niekedy olovo vytvára sekundárne žiarenie—“

„Ale kdeže!“ povedal Jarvis znechutene. „To by som predsa neskúšal — nanajvýš tak desať ráz! Navyše ten náraz sploštil podvozok a odlomil spodné trysky. Dajme tomu, že by som tú vec rozbehol — a čo potom? Desať míľ s pohonom priamo pod sebou a bol by som si pod sebou roztavil dlážku!“ Znovu si pošúchal nos. „Našťastie libra tu váži len sedem uncí, inak by ma to rozpľasklo!“